Obec
Občan
Podnikateľ
NávštevníkHistória
Praveké a včasnohistorické osídlenie Radošiny
Čertova pec
V chotári Radošiny, na juhovýchodnom úpätí Považského Inovca vo vápencovom brale v polohe Horný Petrovič sa nachádza jaskyňa Čertova pec. Archeologické nálezy (priečne a oblúkovité driapadlá, univerzálny - maustiersky hrot, vrtáky a iné) dokázali, že jaskyňa bola osídlená už v období stredného paleolitu (asi 80 000 rokov pred n. l.) , zistilo sa osídlenie aj z obdobia, eneolitu, staršej doby železnej, stredoveku ako aj novoveku.
Jaskyňa Čertova pec patrí medzi tunelovité jaskyne, je priechodného charakteru. Vznikla erozívnou činnosťou - prietokom vody. Jaskyňu pretína niekoľko tektonických puklín, je 27 m dlhá, priemerne 6 m široká a maximálne 4,6 m vysoká. Smerom k severozápadnému vchodu sa výška jaskyne znižuje. Priestor jaskyne osvetľuje oknovitý otvor na jej ľavej strane.
V roku 1981 bola jaskyňa Čertova pec a priľahlé okolie o výmere 11,44 ha vyhlásená za chránený prírodný výtvor.
Z obdobia eneolitu /3000 – 2000 rokov pred n.l./ poznáme z chotára Radošiny aj ďalšie praveké sídliská a nálezy z polohy Brody, Dolný a Horný diel, Na vŕšku, Trnený mlyn a Mračkovárske.
Stredovek
Radošina vznikla na komunikačne veľmi exponovanom mieste, v jej chotári sa už vo včasnom stredoveku križovali dôležité diaľkové cesty.
Názov obce pochádza pravdepodobne od potoka, ktorý sa prvýkrát spomína v listine nitrianskeho archidiakona Vincenta z roku 1249 ako Radusna. V priebehu 13. storočia Radošina vyrástla na pomerne ľudnatú dedinu. Už v tretine 14. storočia bola majetkom nitrianskeho biskupstva. V tomto období mali Radošinčania časté spory so susedmi o chotárne hranice.
Obdobie 15. storočia už v žiadnom prípade nemožno charakterizovať ako pokojný čas hospodárskeho rozmachu. Skôr naopak. Práve v tomto čase husiti z topoľčianskej posádky začali organizovať „spanilé jazdy“ do širokého okolia.
Koncom stredoveku predstavovala Radošina veľké a ľudnaté sídlo. Na prelome 15. a 16. storočia mala okolo 40 sedliackych usadlostí čo predstavovalo asi 300 obyvateľov.
Nepokojné 16. a 17. storočie poznamenali vpády Turkov po roku 1530, šľachtické povstania od 17. storočia do roku 1711, reformácia a protireformácia.
Nie je známe, kedy sa Radošina stala mestečkom, lebo privilégium povyšujúce obec na mesto sa nezachovalo. Keďže sa v polovici 16. storočia spomína už ako oppidum, mohlo sa tak stať od polovice 15. do začiatku 17. storočia. V druhej polovici 16. storočia (v roku1576) sa zmenilo sociálne postavenie obyvateľov mestečka. Radošina trpela nielen plienením pravidelného tureckého vojska, ale aj vyčíňaním zbojníckych tlúp, zložených s domácich i tureckých vojenských zbehov. Radošina v roku 1605 vyhorela.
Osemnáste storočie, poznamenané na začiatku posledným protihabsburským povstaním kurucov na čele s Františkom II. Rákocim, je známe v ďalšom období spoločenským rozvojom a hospodárskou stabilizáciou pomerov v monarchii.
Keď kurucké vojská obsadili sídlo župy Nitru, konali sa v Radošine (v rokoch 1705 a 1706) župné zhromaždenia. Odvtedy pochádzajú kaplnky na kopci nad mestečkom, ktoré okrem modlenia slúžili aj ako strážne a signalizačné zariadenia.
Na začiatku 18.storočia pôsobil v Radošine kamaldulský mních fráter Cyprián. Bol známy ako lietajúci mních – lietal na primitívnom rogale.
Počas 18. storočia sa v Radošine vybudovali viaceré dôležité stavby - pánsky hostinec, xenodochium (chudobinec), dom radošinského chirurga, panský pivovar, pálenica, mäsiarstvo, tehelňa, kováčska vyhňa, vínny sklep s peknou maľovanou izbou pre hostí, slúžiacou v čase vinobrania s kapacitou 500 urien vína.
V popredí slovenských národných snáh v 18 stor. stálo Slovenské učené tovarišstvo v Trnave, ktoré si dalo za cieľ šíriť slovenský jazyk a literatúru. Medzi jeho zakladateľov v roku 1792 patrili aj radošinskí farári Gabriel Fejerpataky-Belopotocký a Andrej Rišák.
Všetky dostupné štatistiky potvrdzujú, že obyvatelia Radošiny boli v prevažnej miere Slováci vyznávajúci katolícku vieru. Ostatné skupiny obyvateľov odlišnej národnosti a konfesie tvorili v porovnaní s nimi iba nepatrnú menšinu.
Koniec 18. a začiatok 19. storočia poznamenali napoleonské vojny a verbovačky do vojska, časté požiare a neúroda.
V obci sa objavovla cholera najhorší priebeh mala v roku 1866, kedy obyvateľov infikovali vojaci prechádzajúci mestečkom. Zo 149 chorých zomrelo 89 Radošinčanov.
Radošina sa v roku 1871 stala sídlom obvodného notárskeho úradu s obvodom Radošina, Bzince, Krtovce, Nitrianska Blatnica a Vozokany. Na ochranu práv urbárnikov vzniklo v Radošine urbárske spoločenstvo, v ktorom malo 109 bývalých urbárskych gazdov hlasovacie právo. Pred začiatkom prvej svetovej vojny mali Radošinčania vo volebných komisiách troch svojich zástupcov. Počas vojny nebola situácia v mestečku jednoduchá a jej predstavitelia sa usilovali zmierniť biedu obyvateľov.
Po roku 1918
Po ukľudnení pomerov sa začal život v obci postupne normalizovať. Radošina bola v tomto čase naďalej sídlom obvodného notariátu a bola začlenená do okresu Nitra. Jej kataster sa rozprestieral na ploche 2537 ha. V 212 domoch, v ktorých bolo 282 bytov, žilo 1397 obyvateľov, 710 mužov a 687 žien. Obec mala vlastný kameňolom (Dolina), a v tom čase tri funkčné mlyny - Laginov, Andelov a biskupský. Radošina mala už začiatkom tridsiatych rokov zavedený elektrický prúd.
V roku 1936 požiadala spoločnosť Apollo obecné zastupiteľstvo o prenájom pozemku na stavbu benzínového čerpadla.
Obec v rokoch 1938 - 1945
Vznik samostatného slovenského štátu privítali Radošinčania s radosťou. V obci zavládla silná protičeská a protiždovská nálada, spievali sa slovenské piesne, vyvolávali protičeské a protižidovské heslá. V decembri roku 1940 vzrušil celú obec výnimočný nález. Pri kopaní studne v blízkosti domu Verony Machovičovej narazili robotníci v hĺbke asi 6 m na ložisko čierneho uhlia. Po tomto náleze boli vykonané prieskumné práce. Vykopané uhlie však po vykonaných analýzach nebolo dostatočne zrelé a preto sa práce zanechali.
Slovenské národné povstanie
Radošinčania, hoci obec bola tak trochu mimo centra udalostí nezostali bokom a mnohí sa zúčastnili Slovenského národného povstania. Boli to: Viliam Bartošek, Štefan Bartošek, Karol Kollár, Jozef Blaškovič, Emil Vojtko, Karol Stískal, František Slamka, Anton Kučera, Ľudovít Mihalík, Viliam Valovič, Michal Slamka, Gejza Blahuš, Jozef Manas, Ján Polaček, Pavol Tomašovič, Anton Čambor, Alojz Lauro, Ján Báleš, Rudolf Cvik, Ján Lomov, Ján Beňovič, Alojz Štepka, Alojz Bolla, Ondrej Turan, Ján Kováčik, Ján Horvát, Dominik Pupák, Jozef Kováčik, Karol Otrubný, Ľudovít Štepka, Ľudovít Vičan, Jozef Machovič, Ján Dvorák, Ľudovít Chochlík, Martin Bednár, Ján Štepka, Gustáv Valach, Michal Ondrejka, Aladár Jarolín, František Eliáš, Karol Dechet, Rudolf Kučera, Michal Valach, Elemír Horský, Štefan Ocelka, Jozef Kusala. V bojoch počas SNP padli Michal Ondrejka, Ján Štepka a Ondrej Turan. V koncentračnom tábore zahynuli Alojz Bolla a Alojz Madarász a v bojoch o Dukliansky priesmyk padol Gustáv Valach.
Mnohí obyvatelia Radošiny podporovali partizánov, skrývali ich vo vlastných domoch a to aj v čase, keď obec bola obsadená Nemcami.
Roky 1945 - 1960
Sloboda do obce vstúpila na Veľkonočný pondelok 2. apríla 1945, našťastie bez strát na životoch obyvateľov a bez väčších hmotných škôd. Najviac utrpeli gazdovia, ktorým ustupujúce nemecké vojsko zobralo kone.
Po oslobodení
Prvý národný výbor bol v obci zvolený 18. apríla 1945. Mal 24 členov a priebežne ho svojimi členmi dopĺňali politické strany (bez voľby). Predsedom tohoto prvého národného výboru bol Štefan Sýkora.
Údaje o obci z roku 1945 hovoria, že tu po vojne bolo 392 obývaných bytov, z nich 289 s elektrinou a 103 bez nej. 117 obyvateľov vlastnilo maštaľ, z nich bolo 70 s elektrinou a 47 bez, 76 obyvateľov malo bicykel. Naďalej pracovali 4 mlyny, ktorých vlastníkmi boli Štefan Praženka, Karol Slezárik, Viliam Andel a Pavol Andel. Celkom žilo v Radošine 1630 obyvateľov, z toho viac ako polovica - 887 patrila medzi samozásobiteľov.
V roku 1945 bolo v Radošine dvadsaťštyri remeselníkov.
Po februárových udalostiach 1948 bol národný výbor zvolený v posledných demokratických voľbách rozpustený a bola vymenovaná miestna správna komisia na čele s predsedom Augustínom Nemcom, ktorého vzápätí nahradil Gejza Blahuš.
Obnova obce vyžadovala množstvo akcií, ktoré sa začali od roku 1949 v rámci päťročných plánov aj plniť. Rozsiahle stavebné práce sa začali uskutočňovať podľa nového regulačného plánu. Tento predpokladal v obci akcie zamerané na úpravu ciest, chodníkov, verejných priestranstiev, reguláciu potoka, stavbu vodovodu, verejného kúpaliska, novostavby verejných budov, meštianskej školy, materskej školy, lekárskeho bytu, bytov pre učiteľov.
Kultúrny dom bol napokon postavený svojpomocne a slávnostne bol otvorený v roku 1956.
Pokus o založenie družstva sa uskutočnil už v roku 1951, ale toto JRD veľmi rýchlo zaniklo. Napokon sa koncom roku 1958 JRD v Radošine podarilo založiť. Jeho prvým predsedom bol roľník Ján Madarász. V roku 1966 sa začala výstavba novej administratívnej budovy JRD aj s pivnicami na víno.
V roku 1967 JRD zriadilo v budove štátnych lesov salaš na Čertovej peci, ktorý sa stal miestom oddychu nielen pre Radošinčanov. Po pätnástich rokoch existencie samostatného JRD vstúpili 15. februára 1973 radošinskí družstevníci v rámci celoštátneho integračného procesu do spoločného podniku s družstevníkmi z Veľkých Ripnian, Behyniec, Biskupovej, Malých Ripnian a Lužian, a tak vznikol rozsiahly komplex pod názvom "JRD Radošinka so sídlom vo Veľkých Ripňanoch".
Život v obci po roku 1960
Významnou udalosťou šesťdesiatych rokov bol vznik Radošinského naivného divadla, ktoré začalo pôsobiť od 25.12.1963. Najdôležitejšou stavbou v obci začiatkom 60. rokov bola už dlho rozostavaná stavba zdravotného strediska. Koniec šesťdesiatych rokov v porovnaní s predchádzajúcim desaťročím priniesol v politickej oblasti určité uvoľnenie. Veľkú nádej priniesol obrodný demokratizačný proces v komunistickej strane a spoločnosti, ktorý sa začal presadzovať na jar 1968. Sľubne sa rozvíjajúci obrodný proces udusili intervenčné armády piatich krajín Varšavskej zmluvy z 20. na 21. augusta 1968. Predstavitelia obce sa síce svojimi vyhláseniami prihlásili k obrodnému procesu roku 1968, veľmi rýchlo sa však prispôsobili pomerom, ktoré zavládli v Československu po 21. auguste 1968.
Od júla roku 1969 sa v Radošine preveroval nový model organizácie miestnej štátnej správy. Zriadený bol miestny obvodný úrad MNV pre obce Orešany, Svrbice, Nitrianska Blatnica. Úrad mal 7 pracovníkov a pracoval v podstate na princípe zrušených obvodných notárskych úradov, čiže vybavoval písomnú agendu pre všetky MNV obvodu. Pokus nebol úspešný a v roku 1971 sa činnosť MNV vrátila k pôvodnému štýlu práce.
V roku 1970 sa konalo opäť sčítanie domov, bytov a občanov. Radošina mala 1805 obyvateľov, čo bolo viac ako o 100 obyvateľov menej ako v roku 1950, kedy bolo v obci 1916 obyvateľov, (roku 1960 bolo 1835 obyvateľov). V obci bolo 422 domov a 460 bytov. V 161 domoch bol vodovod, 155 domov malo kúpeľňu. Zvýšenú životnú úroveň potvrdzuje skutočnosť, že Radošinčania vlastnili 42 osobných automobilov, 37 motocyklov a 307 televíznych prijímačov.
V sedemdesiatych rokoch bola v Radošine postavená budova požiarnej zbrojnice, prístavba zdravotného strediska, zriadená lekáreň v budove MNV. V roku 1974 sa po mnohých odkladoch začal stavať v akcii "Z" aj nový kultúrny dom. Stavba kultúrneho domu sa stala na niekoľko rokov ústredným bodom rokovaní národného výboru. Do užívania bol odovzdaný v roku 1978. Rozvíjala sa obchodná sieť, ktorú tvorili predajňa potravín - samoobsluha, predajňa mlieka, predajňa mäsa, pohostinstvo, predajňa obuvi, predajňa textilu. O desať rokov (1983) bolo v obci 6 predajní - potraviny, mliekáreň, obuv, mäso - údeniny, textil, Kovo a dva hostince. K 30. výročiu SNP bol postavený pomník padlým.
Dôležitým medzníkom pre obec sa stal rok 1976, kedy sa do jedného administratívneho celku spojili obce Radošina, Bzince a Orešany.
V roku 1983 sa konečne začal budovať aj obecný vodovod. Jeho výstavba trvala až do roku 1987.
Občiansku vybavenosť skvalitnila rekonštrukcia starého zdravotného strediska na lekáreň, vybudovanie detských jaslí, zriadenie domu opatrovateľskej služby a Domu dôchodcov. V školskom areáli to bola školská družina a dielne na praktické vyučovanie, nový areál pre materskú školu, umiestnenej v bývalej základnej škole.
Po roku 1989
Novembrové udalosti roku 1989 ovplyvnili samozrejme aj dianie v Radošine. Zo svojich postov odstúpilo dobrovoľne 5 poslancov, ktorí boli nahradení novými členmi zastupujúcich novovytvorené strany a hnutia. Najsilnejšie zastúpenie v Radošine získalo Kresťanskodemokratické hnutie, občianska iniciatíva Verejnosti proti násiliu a vznikla aj Slovenská národná strana.
Po roku 1990 sa osamostatnila obec Orešany , Bzince zostali miestnou časťou Radošiny. Ustanovujúce zasadnutie obecného zastupiteľstva (KDH 9 poslancov, 5 VPN, 1 KSS) sa konalo 7. decembra 1990. Za starostku bola zvolená Anna Sigetová.
Zmenené politické a hospodárske pomery sa rýchlo odzrkadlili na živote obce. Ako huby po daždi sa začali objavovať súkromné obchody a obchodíky, ľudia začali skúšať nové služby, ale nie všetky plány sa úspešne naplnili. Čoskoro sa prejavili aj menej príjemné stránky ekonomických reforiem, z nich najviac nezamestnanosť.
Kaštieľ dostal v roku 1993 nových obyvateľov – stal sa sídlom Komunity Kráľovnej pokoja. V prízemnej časti našlo ubytovanie asi 15 mladých mužov, chlapcov z detských domovov, ktorí po dosiahnutí dospelosti sa ocitli prakticky bez domova.
V roku 1994 bola za starostku opäť zvolená Anna Sigetová. Po voľbách konaných 21. júla 1995 ju vystriedal Ing. František Šugra. Politické zloženie zastupiteľstva bolo už pestrejšie - 4 poslanci za KDH, 3 poslanci za HZDS, 1 za SDĽ, 1 NDS a 2 nezávislí.
Súkromný sektor sa v obci rozrastal - v roku 1995 bolo v obci už 5 predajní potravín, 4 pohostinstvá, predajňa ovocia a zeleniny, predajňa s obuvou, textilom, drogériou, papiernictvom atď. Bola tu zberňa prádla, šatstva, a obuvi, predajňa vodoinštalačného materiálu, kaderníctvo, sklenárstvo, opravovňa áut, čistenie peria, šitie paplónov, stavebniny, poľovnícke potreby a ďalšie.
V roku 1996 sa začala veľká akcia plynofikácie obce, ktorá bola pomerne rýchlo - už v nasledujúcom roku ukončená. Zásluhu na ukončení akcie mali mnohí Radošinčania, ktorí odviedli veľký kus práce.
Obec vybudovala vlastnú čistiareň odpadových vôd a v rokoch 2001 až 2008 bola postupne odkanalizovaná celá obec Radošina. V júni 2003 bola ukončená výstavba šesťbytovky na Nitrianskej ulici.